História - Rím-Vatikán

História

Vatikán, celým názvom Vatikánsky mestský štát, je v podstate najmenším štátom sveta. Avšak, napriek tomu tu môžete nájsť toho mnoho. Nachádza sa tu bazilika sv. Petra, Námestie sv. Petra a Apoštolský palác. Ale k Vatikánu patria aj patriarchálne baziliky a pápežské letné sídlo, ktoré sa nachádza v Castel Gandolfe.

Vatikán je snáď najznámejšie a najvýznamnejšie katolícke miesto na celom svete. Ide o cirkevnú monarchiu, na ktorej čele stojí biskup – pápež, čiže hlava katolíckej cirkvi. Aj obyvateľstvo tvoria prevažne kňazi a členovia švajčiarskej gardy. Švajčiarskou gardou sa nazývajú príslušníci osobnej stráže pápeža.

Mali by sme dodať, že Vatikán nepredstavoval v minulosti suverénny štát. Stal sa ním v roku 1929 na základe lateránskych zmlúv.

Od nepamäti je Vatikán spájaný s katolíckou vierou. O rozmach tohto štátu sa zaslúžil pápež Gregor I. Veľký. Práve on položil základy svetskej moci pápežov. Dôležité sú fakty, že na základe zmluvy prisľúbil franský kráľ Pipin v roku 754 pápežovi Štefanovi II., že mu uzná oblasti patriace k byzantskému vojvodstvu Rím, išlo o územie medzi Gaetou, Tiberom a Todi. Týmto spôsobom vznikla tzv. Pipinova donácia. Neskôr v roku 756 mu zase longobardský kráľ Aistulf vydal časti Ravenna, Romagna a Pentapolis. Takýmto spôsobom vznikol cirkevný štát. Ale pápežom sa podarilo dostať spod rúk nemeckých cisárov a talianskej šľachty až v 11. storočí. Ak sa pozrieme na súperenia medzi cisármi a pápežmi, k vyvrcholeniu došlo počas biskupa Jána VII.. Práve on uviedol moc cisára pod moc pápeža. Rovnako sa pričinil o to, aby už viac neuvádzali cirkevných hodnostárov do úradu králi, resp. cisári. K najväčšiemu územnému rozmachu došlo za vlády nemeckého kráľa Fridricha II.. Ten si vraj neplnil svoje povinnosti a z toho dôvodu cisárske majetky zabral pápež Inocent III.. Takýmto spôsobom došlo takmer k zdvojnásobeniu územia cirkevného štátu. Ďalšie územie nadobudla cirkev v roku 1201 pomocou grófky Matildy Toskánskej. Išlo o Matildine statky. S takouto situáciou súhlasil Fridrich II. v roku 1213, a tým pádom cirkevný štát v takejto podobe trval až do roku 1870, celých sedemsto rokov. Neskôr, v 14. storočí, pričinením francúzskej vlády, bolo sídlo pápežov presťahované do Avignonu. Následne, keď sa pápež vrátil do Ríma, nastali pre cirkev zložité časy. Došlo k viacerým nezhodám, mnohokrát proti sebe stáli až traja pápeži. Vyriešenie situácie nastalo v roku 1415 na kostnickom koncile. V 14. až 15. storočí bol zavedený absolutistický vládny systém, ktorému prislúchal úradnícky aj vojenský aparát.

Avšak, najväčší rozmach si cirkev opäť užívala v období renesancie. Práve v tomto čase sa vo veľkom budovalo a tvorilo. Neskôr prišla reformácia. Nasledovala tridsaťročná vojna. V tom čase bolo Taliansko centrom súperenia veľmocí, ktorými boli Španielsko, Francúzsko a Habsburgovci, čo malo vplyv na výrazné oslabenie pápežskej moci. Situáciu v Taliansku vo výraznej miere ovplyvnila aj Francúzska revolúcia, pretože za pomoci francúzskych revolučných jednotiek tu bola vyhlásená republika a pápežovým sídlom sa stalo južné Francúzsko. Následne bol cirkevný štát začlenený do francúzskeho impéria cisárom Napoleonom I.. Obnovený bol na viedenskom kongrese, ktorý sa konal v roku 1814 až 1815, ale po ústupe Francúzska sa Ríma zmocnilo opäť Taliansko. Po týchto udalostiach bol za hlavné mesto Talianska vyhlásený práve Rím. Pápežovi bola prisľúbená suverenita vo Vatikáne, Lateráne a Castel Gandolfe. Avšak, pápeži zostali vo Vatikáne, označili sa za vatikánskych väzňov, čím vyjadrili nesúhlas s okupáciou Ríma. Situácia sa vyriešila na základe lateránskych zmlúv v roku 1929. Išlo o zmluvy medzi pápežom Piom XI. a Benitom Mussolinim. Pápež sa vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu, Rím uznal za hlavné mesto Talianska a na druhej strane, Taliansko uznalo Vatikán za suverénny štát. O rozmach katolíckej cirkvi sa výrazne pričinil aj pápež Ján XXIII.. V tomto čase sa katolícka cirkev priblížila k iným náboženstvám, ale aj medzinárodným organizáciám. Prvým arcibiskupom, ktorý bol inej ako talianskej národnosti, bol Karol Wojtyla, ktorý prijal meno Ján Pavol II.. Prijal ho 16. októbra 1978, kedy sa stal zároveň pápežom a biskupom Ríma. Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 vo Vatikáne. Pričinil sa o mnohé, čo sa týka katolíckej cirkvi. Pod jeho záštitou začali mladí ľudia šíriť evanjelium, keďže on sám začal organizovať svetové dni mládeže. Ján Pavol II. vyhlásil Jubilejný rok vykúpenia, Mariánsky rok, Rok Eucharistie, ale aj Veľké Jubileum v roku 2000. Hoci tu bolo niekoľko pokusov spáchania atentátu na jeho osobu, neubralo mu to na životnom optimizme a snahe nabádať ľudí k duchovnej, morálnej, ale aj materiálnej obnove.